ARMÁDY A HISTORIE

Ruské ponorkové rakety v službách kozmonautiky

V roku 1959 bola prvýkrát úspešne vyskúšaná sovietska ponorková raketa R-13. Netrvalo dlho a dostala od NATO označenie "Snark". Išlo o jednostupňovu raketu na kvapalne palivo. Konštruktérom bol Viktor Makajev. Rakety boli vyraďovane v roku 1965, aby ich nahradili modernejšie R-21 "Serb" ktoré dokázali štartovať aj z ponorenej ponorky. Stalo sa tak v roku 1962. Nikto vtedy netušil že o 33 rokov neskôr naberú udalosti iný spád.

Skromné začiatky

Píše sa rok 1991, Sovietsky zväz sa rozpadol. Novy štátny útvar Ruska federácia prináša zmeny nielen v životoch ľudí, ale aj v kozmonautike.
A jednotlivé konštrukčne kancelárie ktoré vyrábali prv rakety určene na boj, teraz zacítilo príležitosť viesť sa na vlne inovácií prichádzajúcich zo západu.
Už v decembri 1991 vypúšťa ponorka raketu R-27 "Sawfly" upravenú na vedecké účely
s názvom Zyb. Niesla 450 kilové puzdro SPRINT, určene na experimenty v mikrogravitácií. Let bol suborbitálny a úspešný.
O rok na to štart rakety Zyb zaznamenal ďalší úspech. Tento krát puzdrom Efir, určene na bio-lekárske pokusy, ktoré boli uvedené pod názvom Meduza. Let bol síce úspešný, ale nepodarilo sa vykonať experiment. Preto v roku 1993 štartuje po tretí krát, let bol úspešný a podľa všetkého aj experiment.
Raketa R-27 bola jednostupňová na kvapalné palivo, s výškou 9,63 metrov a priemerom 1,50 metra. Celková hmotnosť bola 14 ton.

Nového potencionálu vojenských ponorkových rakiet si všimli ako prvý Nemci.
Preto 7. júna 1995 štartuje upravená raketa R-29R "Stingray" , ktorá dostala civilný názov Volna (Vlna). Nákladom sa stala experimentálna návratová kapsula, určená na skúmanie javov v mikrogravitácií. Kapsulu vyrobila Nemecká kozmická agentúra. Suborbitálny štart bol úspešný a Nemci s výsledkom pokusu spokojný.
Tento krát šlo o trojstupňovú raketu na kvapalný pohon, doplnenú o prídavný motor pre návratové teleso. Výška bola 14,10 metra, priemer 1,80 metra. Celková hmotnosť bola 35 ton.
4.oktobra 1997 štartuje raketa R-29 "Sawfly" s názvom Vysota (Výška). Nákladom bola taktiež návratová kapsula. Tento experimentálny suborbitálny let bol úspešný, a posledný s týmto typom rakety.
Mala dva stupne, opäť na kvapalný pohon. S výškou 12,98 metra, priemerom 1,80 metra a hmotnosťou 33 ton.

Prvenstvo vo vesmíre

Je 7.júlovy deň roku 1998. Z rozbúreného Barentsovho mora náhle odštartuje raketa, raketu odpáli ponorka Novomoskovsk. Tento krát nemá namierené na raketovú strelnicu. Ale do vesmíru. Tou raketou bola R-29RM "Skiff", s označením Štil-1 (Tíšina na mori). V hlavici rakety sa nachádzali dve nemecké nanosatelity :
Tubsat-N ktorý skúmal prenos dát, išlo o technologickú družicu. Vážila 8,5 kilo.
Druhou družicou bola Tubsat-N1, tá taktiež skúmala prenos dát. Obe družice navyše slúžili na sledovanie signálu ukradnutých áut (!) a zhromažďovanie údajov z bójí v Severnom atlantickom oceáne a v blízkosti Kanárskych ostrovov.
Okrem družíc sa do vesmíru dostal aj tretí stupeň rakety Štil, stupeň bol však užitočne využitý. Nachádzali sa na ňom prístroje na meranie dynamiky štartu. Tento štart sa zapísal do histórie kozmonautiky ako prvý štart kozmickej rakety ktorý bol uskutočnený z ponorky.
Raketa bola trojstupňova na kvapalné palivo, a obsahovala prídavný raketový motor. Dlhá bola 14,80 metra, s priemerom 1,90 metrov. Hmotnosť mala 40 ton.

V roku 2006 sa ponorka Ekaterinburg vydáva na voju cestu do Barentsovho mora. Jej misia je však dôležitejšia ako rutinne vojenské cvičenie. Na palube ma kozmickú raketu Štil-1
a v nej sa nachádza drahocenný náklad. Družicu určenú na skúmanie našej Zeme z geologického hľadiska.
Je 26.mája 2006, 22:50 Moskovského času a nad Barentsovým morom opäť zahrmia raketové motory.
Raketa bola vybavená 86 kilovým satelitom Kompas-2. Družica je určená na detekciu účinkov tektonických zlomov na životné prostredie, hľadanie litosféry, atmosférických a ionosférických reakcií na zmeny stavu v zóne tektonickej aktivity.
Raketa družicu úspešne vypustila do kozmu, avšak došlo k poruche na družici. Satelit nedokázal reagovať na príkazy. To sa však nanešťastie vyriešilo, a úspešne bola družica Kompas-2 uvedená do prevádzky. Misia bola úspešná.

Projekt Cosmos

Tento projekt bol dielom neziskovej organizácie Planetary Society. Cielom projektu bolo otestovať vo vemíre solárnu plachtu, čo je zariadenie ktore by umožňovalo pohon vplyvom tlaku fotonov od Slnka, na velkú odrazivú plochu. Pre ukutočnenie projektu bola vybrana raketa Volna, upravena do verzie O, kedy sa pridal štvrtý urýchlovací stupeň TPS.

Po odkladoch sa štart napokon uskutočnil 20.júla 2001, raketa Volna (ešte bez urychlovacieho bloku TPS) zaburácala z ponorky Borisogelbsk nad Barentsovým morom. Malo ísť zatial len o suborbitálny štart, a síce s pomerne veľkým významom. Ako náklad mal testovaciu družicu pre projekt ktorý mal otestovať funkciu solárnej plachty v kozme. Okrem testovacej družice s názvom "Cosmos Test", mala aj návratové puzdro IRDT (Inflatable Re-Entry and Descent Technology), označene ako Demonstrator-1. Ktoré bolo vybavené nafukovacím prstencom pre pristátie na vode. Toto návratové puzdro vyvinula spoločnosť NPO Lavočkin a pôvodne bola vyvinutá pre misiu Mars 96.
Bohužiaľ kvôli softwarovej chybe sa náklad neoddelil od tretieho stupňa a celý komplex zhorel nad Kamčatkou.
Išlo o prvú neúspešnú misiu s ponorkovou raketou, a bohužiaľ nie poslednú.
12.júla 2002 sa pokus s púzdrom zopakoval s ponorkou Ryazan. Na rakete sa nachádzalo puzdro IRDT 2 s označením Demonstrator-2. Po niekoľkých dňoch od štartu neboli pátracie tými úspešné v hľadaní puzdra ktoré malo pristáť v oblasti Kamčatky. Dodnes neboli objasnené okolnosti neúspechu. Predpokladá sa však zlyhanie prvého alebo tretieho stupňa rakety. Je treba poznamenať že testy s návratovými púzdrami sa diali nezávisle od projektu Cosmos.

21.júna 2005 prichádza osudový štart rakety Volna-O z ponorky Borisoglebsk. Ma vyniesť prvú družicu vybavenú solárnou plachtou Cosmos-1.
V 23:46 Moskovského času raketa zahrmela nad morom. Bola potvrdená funkcia prvého stupňa. Neskôr bol signál detekovany v dočasnej stanici v Petropavlovsku a nie na ostrove Majura v Marshallovych ostrovoch, čo by značilo dosiahnutie orbitu. Až neskôr predstavitelia spoločnosti Planetary Society, ktorí stáli za celým projektom, dostali vyrozumenie z ostrova Majura že zachytili slabý signál. V dôsledku týchto skutočnosti dostali pozemne stanice v Pánskej vsi v Česku, Taruse a stanice Medvezhi Ozera príkazy o vysielaní príkazov pre družicu aby sa aktivovala. Česká stanica zachytila nejaké údaje ktoré mali pochádzať z družice, čo dávalo nádej pre úspešnu misiu.
Potom prišla studená sprcha. Ruskí predstavitelia oznámili že prvý stupeň sa predčasne vypol v 83 sekunde, a raketa tak spadla na ostrov Nová Zem necelých 160 sekúnd po štarte.
Avšak spoločnosť vyjadrila nádej že sa družici predsa len podarilo oddeliť od rakety a dostať sa tak na nízku obežnú dráhu. Keďže nádeje na aktiváciu družice vybledli, celá misia bola označená za neúspech.
Vyšetrovanie ukázalo že za zlyhanie motorov môže turbopumpa.

6.Oktobra 2005 nasledoval ďalší štart rakety Volna. A síce šlo o ďaľší suborbitálny štart ktorý už nesúvisel s projektom Cosmos, vyniesla úspešne návratové puzdro IRDT-2R, s označením Demonstrator D-2R. Pátracie skupiny začali hľadať puzdro pri Kamčatke, avšak ani tentokrát sa ho nedarilo nájsť. Podľa telemetrických údajov sa zistilo že zariadenie sa úspešne oddelilo od rakety, a bolo stabilizovane rotáciou. Boli aktivované navigačne, video-monitorovacie a autonómne radioalektronické systémy. Ďalej sa zistilo že puzdro začalo klesať nad Kamčatkou, a prstenec sa úspešne nafúkol asi 356 sekúnd po štarte a 238 km nad Zemou. Puzdro vstúpilo do atmosféry vo výške 100 kilometrov, a signál bol prerušený plazmou. Rádiový kontakt sa obnovil na 25 sekúnd. Žiadne ďalšie údaje neboli zaznamenané. Na očakávanom mieste pristátia sa nenašli žiadne pozostatky. Niektoré informácie naznačovali že puzdro mohlo Kamčatku preletieť a spadnúť do Tichého oceánu. Jedno je však isté. Puzdro IRDT-2R nebolo nikdy nájdené.
Zároveň šlo o posledný let kozmickej rakety Volna.

Ďalšie vízie a projekty

Dosť sa hovorilo o ďalšiom štarte s novou verziou rakety Štil-2.1, ktorá mala mať rozšírený aerodynamický kryt a zachovávať si pri tom pôvodné vlastnosti. Štart bol naplánovaný s družicou Kompas-2N, štartovať mala spolu s malou Juhoafrickou družicou Sumbandila. Avšak po nezhodách medzi Južnou Afrikou a Ruskom došlo k zrušeniu štartu a obe družice uzemnené. Avšak Africká družica sa preda dostala do vesmíru, a to v roku 2009 raketou Sojuz-2-1b Fregat. Bohužiaľ Kompas-2N zostáva stále na zemi, a ani doteraz nie je jasné či bude vypustená do kozmu.

S projektovaním kozmických rakiet v Makajevovej konštrukčnej kancelárii neskončili.
Prišli s návrhom rakety Štil-2R. Tá ma ešte viac zväčšený priestor pre družice, bohužiaľ stráca vlastnosť odpálenia z ponorky, a teda musí štartovať z pozemnej základne.
Ďalšia verzia rakety Štil-3 je projektovaná s horným stupňom a zväčšeným priestorom pre družice. Ani táto síce nedokáže štartovať z ponorky, ale výrobca deklaruje že štart je možný nielen z pozemnej základne, ale aj z lietadla.
Štil-K je zase vybavená urýchľovacím stupňom Kaplja, odvodeného od Fregatu.

Nová generácia odvodená od ponorkových rakiet dostala názov Priboi.
Raketa Priboi je zložená z motoru na tuhe palivo, ktorý tvorí prvý stupeň. Tento stupeň je odvodený od rakety R-39 "Sturgeon". Druhý a tretí stupeň zas od rakety Štil. Štvrtý a piaty sú vyvíjane s rovnakými technológiami ako raketa Štil.
Mala byť vysoká 32,9 metra, s priemerom 2,40 metra u prvého stupňa, a 1,90 metra u druhého stupňa. Hmotnosť rakety činila 104 ton.
Priboi-M je verzia bez piateho stupňa, ale s dvoma boostrami odvodené z rakety Štil.
Priboi-U je verzia bez motoru na tuhe palivo ktorý tvoril prvý stupeň, ale je štvorstupňový kde hlavnú časť tvorí modifikovaná raketa Štil-3. Raketa je vybavená dvoma alebo štyrmi boostrami .

Všetky projekty vyzerali nádejne, avšak v roku 2010 ruské ministerstvo obrany sťahuje ponuku na úpravu rakiet R-39 ako kozmických nosičov. Čo dokonalo ruší všetky budúce štarty a projekty, ktoré vznikli z týchto rakiet.