VÝZBROJ PĚCHOTY

ÚVAHA O ZBRANIACH „BULL - PUP“

V 80 rokoch 20 storočia sa s veľkým elánom sa začalo uvažovať s vývojom, zbraní typu „bull-pup“. Tieto sú charakteristické umiestnením záverového a bicieho mechanizmu v priestore dutiny pažby a polohy zásobníka až za pištoľovou rukoväťou. Je to veľmi lákavá predstava, že prakticky jalový priestor pažby bude využitý na umiestnenie záverového a bicieho mechanizmu. Nespornou prednosťou tejto konfigurácie je kompaktnosť zbrane a najmä to, že pri rovnakej dĺžke hlavne, sa celková dĺžka zbrane skráti o cca 250 mm. Táto prednosť je využiteľná najmä pri preprave vojsk v stiesnených priestoroch OT, vrtuľníka, lietadla, leteckých výsadkov a tiež pre boj v džungli, v budovách a pod.

Priekopníkmi a prvé pokusy Angličanov spadajú do začiatku 20 stor., kedy zbrojovka Lee-Enfield vyrobila prvé pokusné ešte ručné opakovačky na britský puškový náboj .303 British. Jej záverový mechanizmus pochádzal z klasickej opakovačky, ale s kľukou ovládania záveru umiestnenou až na konci pažby v blízkosti jej botky. Potom, pri každom nabití nového náboja, vojak musel zbraň odlíciť, posunúť do vhodnej polohy pre nabitie, nabiť a znova prilíciť, namieriť vystreliť. Takže streľba oproti klasickej Enfieldke bola podstatne pomalšia. A tiež v tých časoch ešte neboli OT, ani vrtuľníky, takže využitie kratšej zbrane sa nemala kde uplatniť. S ľavákmi bol problém, lebo kľuka ovládania záveru trčiaca na pravú stranu sa pri streľbe opierala o ich prsia. Systém sa preto z popisovaných dôvodov neujal. Vážnejšie sa Angličania s problémom zaoberali znova po 2. WW, kedy sa uvažovalo so zavedením typu EM2 aj do armády. Ale zasiahli politici a začalo sa jej vytýkať, že bol zvolený nešťastný britský pokusný náboj ráže 7 mm (.280 British, alebo .280/30) nezodpovedajúci zamýšľanej koncepcii štandardizovaného náboja NATO. Bolo to v čase, kedy v NATO vládla nevyjasnenosť budúceho spoločného puškového náboja náhradzujúceho pestrú paletu puškových nábojov používaných za 2.WW. Boli stanovené požiadavky, že by to mal byť moderný náboj strednej balistickej výkonnosti. Takže Američania presadili svoj pomerne výkonný 7,62x51 NATO (308 WIN), ktorý, ako sa neskôr ukázalu celkom nezodpovedal. stanoveným požiadavkám náboja pre zbraň typu útočnej pušky. Takže začiatkom 60tich rokov Američania uznali, že ich náboj pre útočné pušky je až príliž výkonný a tak prišli s novým už nábojom 5,56x45 NATO (223 Rem). K tomu Eugen Stoner upravil svoju AR10 na AR15, vojakmi premenovanú na M16. Neskôr Angličania, hoci už bolo jasné zavedenie náboja 5,56 x 45 mm NATO, ešte raz experimentovali s ďalším vlastným nábojom ráže 4,85 x 49 mm, ale ani ten, hoci mal svoje kvality, ale asi preto že nebol štandardizovaný náboj NATO, nakoniec nebol prijatý. Že prečo Angličania, nevyvíjali zbraň priamo na náboj NATO je už otázka len na nich. Takže, od dotiahnutia vývoja zbrane „Bull-pup“ upustili, čím prišli o získané cenné skúsenosti a tiež o dobrý obchodný artikel. Armádu vyzbrojili belgickou FN-FAL v klasickej konfigurácii, v ráži 7,62x51 NATO, ktorú neskôr aj licenčne vyrábali. Nakoniec prvé bull-pupy zaviedli Francúzi svojím FAMASom už pre oficiálny náboj NATO. Neskôr aj angličania oprášili svoje staré návrhy a prišli s útočnou puškou systému „bull-pup“ SA 80 komorovanou na zavedený náboj NATO. Ale táto zbraň od začiatku nemala dobrú povesť. Problémy, okrem mnohých iných, boli najmä s jej spoľahlivosťou, čo je pri použití v bojových podmiekach dosť zásadná otázka.

POZNÁMKA: Rusi, na rozdiel od NATO tu mali ešte z 2.WW náboj vz. 43 (7,62x39) a k tomu Kalašnikova. Takže, vo veci náboja ako aj útočnej pušky boli v časovom predstihu. Uspokojený úspechom vz. 43, zaspali na vavrínoch a svoj malorážový náboj 5,45x39 spolu s AK 74, vyvinuli až v roku 1973, teda až 12 rokov po Američanoch,

Overovaním funkcie útočných pušiek konštrukcie „bull-pup“, najmä v bojových podmienkach bolo však zistené, že táto koncepcia, na pohľad ideálna, až taká ideálna nie je. Riešenie má niekoľko zásadných a z toho prameniacich množstvo dielčích nedostatkov. Prvým nedostatkom je, že pri prilícení zbrane, vyhadzovacie okienko nábojníc na pažbe, je vo vzdialenosti na niekoľkých centimetrov od oka, ucha a nosa strelca. Tento stav, pri otváraní vyhadzovacieho okienka a vyhadzovaní vystrelenej nábojnice po výstrele, spôsobuje zvýšené nebezpečie poranenia mieriaceho oka, nosných a ušných dutín strelca zvyškami horúcich splodín horenia pušného prachu vyletujúcich z nábojovej komory hlavne a z vystrelenej nábojnice. Pristupuje tu tiež aj neúmerne zvýšené hlukové namáhanie ucha strelca. Nepríjemné sú aj nárazy záveru v jeho zadnej polohe, kedy nie je žiaden tlmiaci element medzi záverom a botkou pažby. Tieto sú prenášané z lícnice dutej pažby na lebku strelca a jej mozgovú dutinu. Výsledkom je celkový strach strelca z výstrelu, nedostatočné prilícenie zbrane, zatváranie oka a následná nepresnosť streľby. U novej belgickej FN F 2000 to riešili obložením botky pažby návlekom z mäkkej gumy. Tento strach sa dá čiastočne znížiť používaním ochranných okuliarov, tlmičov uší a získaním návykov dlhodobým nácvikom streľby. Niektorí vojaci sa ale tohto strachu nezbavia nikdy.

Druhým nedostatkom je nutnosť puškárskej prestavby zbrane pre použitie „ľavákmi“. Tých je podľa rôznych údajov od 7 do 15 % populácie (niektorí sú úplní ľaváci a niektorí píšu pravou, ale všetko ostatné robia ľavou). Vyžaduje si to prestavbu zbrane presunutím lícnice pažby na jej pravú stranu, presunutie vyhadzovacieho okienka, vyťahovača a vyhadzovača nábojníc tak, aby nábojnice boli vyhadzované na ľavú stranu od zbrane. Nutnosť prestavby komplikuje konštrukciu zbrane a pribúda množstvo súčiastok záverového mechanizmu s nutnosťou možnosti pravo-ľavého zabudovania. Niektoré súčiastky sa pravo-ľavé skonštruovať vôbec nedajú a musia byť vyrobené jak v pravom, tak aj v ľavom prevedení. Prináša to v závislosti od rozdielneho počtu ľavákov v jednotkách, zvýšené nároky na logistiku ich zásobovania adaptačnými súpravami ľavého prevedenia. Prerobenie zbrane je väčšinou práca pre útvarového zbrojára. Lenže, takto prerobená zbraň je ale použiteľná zase len ľavákmi. Problém rázne vyriešili Angličania a to tak, že svoju SA 80 vyvinuli len pre pravákov. Žiadne prerábanie nebude. Ľaváci pôjdu bojovať do kuchyne, ku lapiduchom, zašijú sa na štáboch alebo v skladoch. Pravo-ľavý problém tu nedokázali vyriešiť ani konštruktérski majstri od H&K, ktorí, aby zachránili naštrbenú reputáciu tejto zbrane, na požiadanie Angličanov, zbraň zrekonštruovali do tej miery, že nové prevedenie SA 80 A2 sa len zvonku podobá na pôvodné anglické prevedenie.

Problematická je aj inštinktívna streľba od boku. Pri takej streľbe, kedy pažba zbrane je pritláčaná lakťom ruky strelca ku jeho trupu, tento predpažím svojej ruky, môže nevedome zakrývať vyhadzovacie okienko na pažbe, čo zabráni vyhodeniu prázdnej nábojnice a tým poruchu zbrane.

Sovietsky, resp. ruský výrobcovia v spolupráci s vojenskými kruhmi tiež experimentovali s konceptom „bull-pup“. Vyvinuli viac typov (Korobov TKB-408, TKB-022, Štečkin TKB-0146). Roku 1994 sa objavil komplet Groza-OC-14 určený pre špeciálne jednotky MV. Ale nakoniec Rusi radšej ostali pri neprekonateľnom Kalašnikovovi s jeho modifikáciami. S prerobením Kalašnikova na „bull-pup“ to skúšali Fíni svojím VALMET M 82, na náboj 5,56 x 45 NATO. Ale dieru do sveta s ním neurobili.

POZN. : Staršie VALMETy M 62 a M 71 sú fínskymi napodobeninami Kalašnikova.

O závažnosti problému svedčí aj riešenie u novej belgickej FN F 2000, ktorá je riešením programu OICW - útočných pušiek novej generácie. Tu je pažba zbrane riešená bez vyhadzovacieho okienka. Fuguje to tak, že pri vytiahnutí vystrelenej nábojnice z komory, sa prázdna nábojnica posunie špeciálnym prenášačom pred vodorovný kanál ústiaci von vpredu vedľa hlavne. Tu dopredu posúvané nábojnice vypadávajú zo zbrane von. Možno povedať, že je to jediné komplexné riešenie spomenutých nedostatkov, ale asi za cenu pribudnutia jedného mechanizmu, zvýšenej zložitosti a počtu súčiastok systému (čím viac súčiastok a väčšia zložitosť, tým väčšia možnosť poruchy). A to nehovorím o cene zbrane a jej používaní vojakmi podpriemernej vzdelanostnej a intelektuálnej úrovne. Táto zbraň sa týmto vylúčila s množiny masovo vyrábaných a do rozvojových krajín exportovateľných zbraní.

Inou zbraňou, ktorá vyriešila tento problém je avangardná belgická FN P 90 stavaná na náboj 5,7x28. Zásobník má uložený pozdžne na hornej strane telesa zbrane. Náboje sú v ňom na ležato. naprieč osi hlavne Vystrelané nábojnice vypadávajú z okienka na spodnej strane telesa zbrane. Z hľadiska zaradenia a výkonov, je táto zbraň niekde na polceste medzi útočnými puškami a zbraňami PDW. Na útočnú pušku je málo výkonná a na PDW je zase veľká. Asi preto zatiaľ nebola v žiadnej armáde masovo zavedená.

Vo všeobecnosti sú prevedenia bull-pup konštrukčne zložitejšie a tým aj drahšie ako zbrane klasickej konfigurácie. Napr. u Steyr AUG, si len ťažko možno predstaviť, že nejaký negramotný domorodý bojovník ju rozoberá pri čistení od púštneho piesku. V tomto smere je Kalašnikov neprekonateľný.

Nedostatky tu asi budú prevažovať nad prínosmi. A možno aj preto napr. švajčiarký výrobca exkluzívnych a drahých útočnych pušiek SIG, ani americký výrobca M16 s jeho modifikáciami o prevedení „bull-pup“ neuvažoval. Platí to aj o v súčasnosti najmodernejšej, do užívania zavedenej útočnej pušky  H&K G36 (5,56 x 45 NATO) so sklopnou opierkou, konštruovanej v polovici 90tych rokoch. Tu bola použitá klasická koncepcia so sklopnou plastovou ramennou opierkou, ktorej kompaktnosť po zložení je porovnateľná s kofiguráciou „bull-pup“. Rovnako americká pokusná útočná puška XM-8 s teleskopickou opierkou, navrhnutá v rámci programu vývoja nových ručných palných zbraní, vyvinutá Nemcami na báze H&K G36 ako náhrada za M16 a M4 má klasické usporiadanie so sofistikovasnejšou  vyťahovacou teleskopickou pažbou. Napriek tomu, že izrael vyvinul a zaviedol svoj bull-pup TAVOR 21, potom predsa len vyvinul aj novšiu útočnú pušku s názvom MASADA so sklopnou opierkou s posuvnou lícnicou. Podobne boli riešené aj ďalšie nové útočné pušky napr. americo-belgický FN- SCAR so sklopnou a súčasne teleskopickou opierkou, alebo nemecký HK 416 a HK 417 s teleskopickou opierkou typu z M4. Všetky spomenuté najnovšie útočné pušky sa viac, alebo menej na seba podobajú a základná zbraň sa dá rozšíriť o ďalšiu odnímateľnu podvesnú zbraň integrovaného tvaru a rozmerov (napr. granátomet, brokovnicu a pod.). Inak HK G36 v súčasnosti (podobne ako kedysi HK MP5 u samopalov) začína byť etalónom úrovne konštrukcie moderných útočných pušiek s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné. Po vykonaní výsadku z OT, alebo vrťuľníka sa výhoda kompaktnosti zbrane „bull-pup“ stráca. U moderných útočných pušiek klasického designu je narovnanie sklopenej, alebo vytiahnutie teleskopickej ramennej opierky manipuláciou na zlomok sekundy a vojak to po vysadení z OT ju vykoná aj v pokluse v jeho zákryte. Prišiel na to aj Kalašnikov svojím novým modernizovaným prevedením AK 100 až AK 105, kde plastové pažby sú oproti starým dreveným sklopné na ľavú stranu zbrane.

Zaujímavé bolo použitie „bull-pup“ pri modernej civilnej samonabíjacej malorážke u Wather G 22 v ráži .22LR, určenej pre výcvik streľby, šport a zábavu. Podľa niektorých správ, aj tu sa, a to aj napriek použitiu nevýkonného náboja, nedostatky z  tepelného a hlukového  pôsobenia pri streľbe prejavujú.

Podľa toho prevedenie „bull-pup“ bude asi cesta do slepej uličky a konštrukcia dokonalej zbrane tejto konfigurácie bude asi problém.