TAKTIKA A STRATEGIE

Obranné múry na dnešnom bojisku

Obranné múry na dnešnom bojisku

História

            Problematika obranných múrov je v očiach svetovej verejnosti, ale aj medzi niektorými uznávanými odborníkmi, považovaná za prežitok ktorý nemá v dnešnom svete uplatnenie. Skôr sa radia medzi témy pre vojenských historikov zaoberajúcich sa dobami, v ktorých bolo používanie obranných múrov rozšírené, a hlavne, akceptovateľné. Taká je aspoň vžitá predstava.

             Ako vieme, obranné múry sú veľmi starým obranným konceptom. Spočiatku sa s nimi stretávame ako s prostriedkom ochrany ľudských usadlostí. Každý vojenský historik vie, že obranné múry boli základným obranným pilierom dávnych miest. Pri konštrukcii obranných múrov musíme zohľadňovať aj prostriedky ktoré mohol obranca na ich stavbu a prevádzku vynaložiť, nakoľko neraz boli vrcholným dielom spoločnosti.

             Hradby obklopujúce významné centrá boli postupom času doplnené mimomestskými obrannými múrmi a valmi. Ako vieme, Rímska ríša sa v časoch keď už čelila svojmu úpadku snažila vybudovať obranné valy ktorých úlohou malo byť zabrániť rozsiahlejšej infiltrácii bojovníkov nepriateľských kmeňov. Ako vieme, ešte ani v stredoveku neboli podobné stavby rozšírené, a už vôbec ich nebolo možné považovať za základ obrany krajiny. Prečo teda k tomuto kroku pristúpilo Rímske impérium, keď ani o niekoľko stáročí po tom sa krajiny neodvažovali k podobným krokom?

             Aby sme si mohli odpovedať musíme si uvedomiť, v čom spočívala náročnosť realizácie konceptu územnej obrany založenej na obranných valoch/múroch. Už prípad Čínskeho múru nám dokazuje schopnosť logisticky a organizačne schopných spoločenstiev budovať podobné stavby. Rímska ríša rozhodne bola podobným spoločenstvom. Rím navyše, ako vidíme na príklade obranných plánov na území dnešnej Veľkej Británie, bol za istých okolností schopný podobné obranné stavby účinne využívať.

             No i napriek tomu sme boli v histórii svedkami zlyhania jak rímskej, tak i čínskej obrannej koncepcie. Rímske stavby sa ukázali byť schopné sprostredkovať obranu pred nájazdmi, tak prečo zlyhali? To sa dá pochopiť až vtedy, keď prestaneme chápať úpadok impéria ako dôsledok zlyhania obrany a uvedomíme si, že obrana zlyhala v dôsledku úpadku impéria. Vnútorné napätie, nech už bolo spôsobené čímkoľvek, a s ním spojené mocenské boje nedovolili Rímu venovať adekvátne prostriedky zabezpečeniu obrany pred útokmi nepriateľských kmeňov.

             Nasledovali stáročia počas ktorých dominovali obranným bojom mestské hradby. Tie boli de facto povinným doplnkom mesta ktorému hrozil útok. Avšak boli zároveň neoblomnou prekážkou v rozrastaní mestských aglomerácií. Avšak prevláda názor, že nie nezastaviteľný rast miest spôsobil úpadok mestských hradieb. Tak ako neraz v ľudskej histórii, aj tento raz mal zmenu priniesť technologický pokrok. Hradby totiž neboli nikdy nezničiteľné. Vždy ich útočník, ak na to pravdaže mal nevyhnutné prostriedky, mohol zničiť. Spočiatku to boli balvany vrhané katapultmi, neskôr projektily odpaľované za pomoci pušného prachu, až nakoniec delostrelecké granáty. Hradby jednoducho ďalej neboli schopné poskytovať dostatočnú obranu obyvateľstvu mesta, a ako dochádzalo k posilňovaniu delostrelectva v podstate vo všetkých armádach, stávali sa len technickou prekážkou. Postupne nastal čas ich búrania a zdalo sa, že múry stratili svoje opodstatnenie.

 Prvým významným náznakom návratu obranných múrov na bojisko sa stal Berlínsky múr. Pri zmienke o ňom si väčšina ľudí predstavuje zlyhanie. Zlyhanie diktatúry v boji proti vôli ľudu. Z politického a sociálneho hľadiska naozaj jediný úspech spájaný s Berlínskym múrom je jeho pád. Avšak vojenský veliteľ ktorý chce pochopiť možnosti obranných múroch v dnešnej dobe si musí povšimnúť, ako si Berlínsky múr plnil svoje úlohy. Zároveň aj technická vyspelosť spoločnosti ktorá ho postavila a prevádzkovala nám ukazuje, nakoľko komplexný musí byť dnes prístup k podobným stavbám.

             Úlohou Berlínskeho múru boli zabrániť prechodu osôb cez hranicu východnej a západnej časti Berlína. A treba uznať, že aj keď zapracoval faktor diktátorského násilia, svoju úlohu múr splnil. Dnes sú populárne príbehy ľudí ktorí múr prekonali. K nim treba dodať, že aj keď neraz sme boli svedkami naozaj mimoriadneho výkonu týchto ľudí, mnohé prípady spadajú do obdobia, keď múr ešte nebol dostatočne technicky zabezpečený, a navyše práve na nich sa jeho prevádzkovatelia učili novým pravidlám používania obranných múrov. Treba si uvedomiť, že počas evolúcie Berlínskeho múru bolo jeho zabezpečenie čím ďalej sofistikovanejšie. Totiž múr sa zakrátko nestal prekážkou ktorú mohli niektorí odvážlivci jednoducho preliezť. Avšak ľudia utekali nad, aj pod múrom. Známe sa stali tunely cez ktoré utieklo množstvo ľudí. Práve tu posádka vykonala veľký krok v pred na poli odhaľovania tunelov. A spravidla boli strážcovia úspešný. A aj keď Berlínsky múr padol, dokázal životaschopnosť obranných múrov.

Typy múrov v otvorenej krajine

            Spravidla všetky obranné múry sú stavané ako odpoveď na istú situáciu. K ich stavbe sa obranca uchyľuje len v prípade, že je dlhodobo vystavovaný istému riziku ktoré je nútený riešiť, a stavba múru sa javí ako najjednoduchšia alternatíva. Stáva sa to najmä v prípadoch, keď iné metódy (neustály vzdušný prieskum a pod.) by boli omnoho náročnejšie ako budovanie rozsiahlej stavby.

            Mohlo by sa zdať, že budovanie rozsiahlych múrov v otvorenej krajine si môžu dovoliť len krajiny na vysokej úrovni s dostatočným množstvom finančných prostriedkov. Avšak práveže, neraz je stavba múru aj z ekonomického hľadiska menej náročná, ako iné formy obrany, navyše v prípade správneho využitia poskytuje omnoho lepšiu záruku spoľahlivosti. Konkrétny príklad: na hranici Turkmenistanu a Uzbekistanu je 1 700 km dlhá línia ktorej úlohou je zadržanie pašerákov a ilegálnych imigrantov. Samozrejme, nakoľko nejde o líniu ktorej úlohou je čeliť vojenskému útoku, naskytuje sa možnosť elektronického sledovania. Na to ale ani jedna z krajín nemá potrebné prostriedky. Pravidelné motorizované hliadky by boli kvôli množstvu pohonných hmôt (resp. rozsahu potrebných ľudských zdrojov v prípade peších patrol) boli ešte drahšie, a neboli by stopercentne spoľahlivé. Preto sa ako najjednoduchšia alternatíva javí práve fyzická bariéra s relatívne nenáročným systémom elektronického a personálneho zabezpečenia.

            Avšak nielen rozvojové krajiny hľadajú finančné úspory kde sa len dá. Rovnakým prípadom sú Spojené štáty. Tie už celé roky bojujú s problémom ilegálnych imigrantov ktorí do krajiny prichádzajú napr. cez mexickú hranicu. USA bez pochýb nasadili najrôznejšie techniky ktoré boli k dispozícii, no elektronika zjavne nestačila. A opäť platí, že najlacnejším spôsobom odhalenia pašerákov a ilegálnych imigrantov je kontrolovaná fyzická bariéra. Samozrejme, nemožno pochybovať o tom, že USA využijú najmodernejšie technologické prostriedky aké budú mať k dispozícii.

            Ďalším dôvodom k stavbe obranných valov v otvorenej krajine je boj proti povstalcom či iným odbojovým skupinám. Takýmto príkladom je tzv. Marocký múr na území Západnej Sahary. Jeho úlohou je udržať povstalcov z hnutia Polisario vo východnej časti Západnej Sahary. Problém totiž tkvie v tom, že marocká armáda sa dlhé roky neúspešne snažila hnutie poraziť. Boje vyžadovali stále ďalšie zdroje, a tak aj napriek vysokým počiatočným investíciám (okrem samotného múru existuje aj celá rada vojenských základní, radarových postavení a leteckých základní ktoré majú pomôcť odraziť prípadný útok), podarilo sa Maroku dosiahnuť istý status quo. Polisario už nedokázalo podnikať rozsiahle útoky a bolo izolované. Došlo tak k zastaveniu bojov, a obranný val tiahnuci sa celou krajinou naďalej plní svoju úlohu.

            Horším prípadom je, keď dochádza vojenským útokom ozbrojených skupín zoskupených na území susedného štátu. Takým prípadom je napr. pohraničie medzi Uzbekistanom a Kyrgizstanom. Ide o odpoveď na útoky v Taškente, hlavnom meste Uzbekistanu, o ktorých sa predpokladalo, že ich spáchali teroristi ktorí prišli z Kyrgyzstanu. K takýmto prípadom dochádza najmä vtedy, keď susedná krajina nie je schopná sa plne vysporiadať s teroristami na vlastnom území, a expanduje svojou činnosťou do susedných stabilnejších krajín. To môže mať napr. dopad na vzťahy medzi oboma krajinami, ale napr. aj obchod, keďže pohraničie bude lepšie strážené, a cezhraničný pohyb ľudí a tovarov bude obmedzený. Zaujímavým príkladom je Saudská Arábia ktorá sa snaží zabezpečiť svoje hranice po celom obvode, z čoho je pochopiteľne najproblémovejšia situácia na hraniciach s Irakom. Okrem toho už od roku 2004 existuje 75 km dlhý múr na hraniciach s Jemenom aby zabránil prílevu ilegálnych imigrantov.

            Takéto múry okrem kontroly pohybu môžu predstavovať aj účinný politický nástroj. Príkladom je stavba ktorú realizuje  Izrael okolo palestínskeho Západného brehu. Samozrejme že oficiálnym dôvodom stavby je bezpečnostná hrozba extrémistov, no stavba sa tiahne nielen pozdĺž spoločnej hranice ktorá bola vytýčená po dlhých rokoch mierových rokovaní, ale aj priamo na palestínskych územiach. To spolu s rozširovaním židovských osád na Západnom brehu dodáva mocnú páku pri pokračujúcich rokovaniach. Je priskoro špekulovať o tom, či Izrael plánuje vzniesť nové územné nároky, alebo na odstránenie stavieb bude požadovať nejaké ústupky, no je isté, že týmto si Izrael, bez ohľadu na korektnosť prostriedkov ktorými to dosiahol, vydobyl silnejšie postavenie pri rokovaniach. Je ale pochopiteľné, že k podobným činom sa môže uchýliť len ten, kto je v dominantnej pozícii voči súperovi, inak by to mohlo viesť k nežiaducej eskalácii napätia.

            Ďalšou kategóriou múrov v otvorenej krajine sú múry/valy predstavujúce pozostatky po predchádzajúcich konfliktoch. Typickým príkladom je demilitarizované pásmo medzi Severnou a Južnou Kóreou. Nejde len o val, ale aj o celú sieť mínových polí a obranných postavení. Neraz sa o tejto hranici hovorí ako o najlepšie stráženej hranici na svete. Pásmo vzniklo vlastne spontánne po tom, ako po troch rokoch Kórejskej vojny ani jedna strana nebola schopná dosiahnuť významnejšie vojenské úspechy, a bola ustanovená umelá hraničná línia medzi severom a juhom.

            No nemusíme chodiť tak ďaleko do histórie aby sme našli príklady podobných múrov. Pod záštitou OSN je na Cypre strážená tzv. Zelená línia oddeľujúca severnú časť okupovanú Tureckom od zvyšku ostrova. V roku 1974 bola situácia mimoriadne napätá, a tak medzinárodné spoločenstvo muselo reagovať. A nekompromisné ustanovenie deliacej línie sa ukázalo byť možno nie ideálnym, no vhodným riešením. Konflikt nebol síce vyriešený, ale vznikla patová situácia v ktorej ani jedna strana nemá navrch. Mohlo by sa zdať, že tak dospeli do slepej uličky, no práve takéto prostredie dáva nádej, že ak dôjde k dohode, tá bude musieť vyhovovať obom stranám.

            Nie vždy sú ale podobné opatrenia “núdzovým riešením“. Po vojne v Perzskom zálive sa medzinárodné spoločenstvo muselo uistiť, že Irak pod vedením Saddáma Husajna nebude ďalej ohrozovať svojich susedov. Zvláštna pozornosť bola venovaná Kuvajtu. Bezletové zóny sa stali najznámejším dôkazom snahy OSN držať Irak na uzde. Okrem toho ale boli prijaté aj iné opatrenia. Jedným z nich bolo vybudovanie piesočného valu po celej dĺžke iracko-kuvajtskej hranice. Ten bol po celú dobu dobre strážený, a ani po zvrhnutí Saddáma Husajna Kuvajt neuvažuje o jeho zborení. Práve naopak, v roku 2004 sa Kuvajt rozhodol ho posilniť.